Čoho sa bojíš?

22. ledna 2018 v 19:09 | Christine |  Téma týždňa
Jednoduchá otázka, jednoduchá odpoveď. Bojím sa všetkého. Áno, som taký malý bojko. Alebo, ako by povedala profesorka konverzácie, Angsthase. Moje fóbie z detstva by ste nespísali ani na nejaký zvitok, ktorý by meral 40 metrov. Teraz mám možno strachov menej, no stále je ich veľa.

Je však správne mať toľko strachov a báť sa prakticky aj svojho tieňa?

Moja odpoveď je, že nie. Nemali by sme sa báť. Strach nás len obmedzuje v konaní veľkých vecí. Keby sa Newton bál, bol by teraz toľkými fyzikmi uznávaný? Možno nie. Lebo kvôli strachu by zostal mlčať a my by sme mali z jeho objavov veľké nič.

Viete si predstaviť svet bez bežných vecí, ako je žiarovka? Alebo ja neviem, chladnička? Čo by sa stalo, keby ich vynálezcovia zo strachu mlčia a svoj veľký objav hodia do šuflíka a tam ho schovajú? Čím by sme dnes svietili? Kam by sme dávali jedlo, aby sa nepokazilo?

Možno, ak by som ja mala ešte väčší strach, tento článok by nakoniec skončil v rozpísaných a nikdy nepublikovaný, ako mnoho iných.

Uvedomujeme si, že strachom zakopávame svoje talenty niekam hlboko do zeme? Pretože sa ich bojíme rozvíjať? A čoho sa vlastne bojíme? Že budeme zosmiešnení? Že nebudeme hneď dokonalí? Každý musí predsa niekde začať, nie?

Každý máme v sebe ukrytý potenciál. Ale ak sa ho bojíme objaviť, zostane navždy hlboko v nás. Čo ak máš potenciál zachrániť svet pred rakovinou? Ale kvôli strachu nič nezachrániš, lebo si povieš, že to je blbosť a aj tak sa len strápniš.

Mojim strachom bolo odjakživa vyznanie svojho názoru pred veľa ľuďmi. Bála som sa presadiť si svoje dokonca v nejakej partii, kde bolo najviac 5 ľudí. A čo triedny profesor nespravil pred Vianocami na besiedke? Spýtal sa Chris na hodnotenie prvého polroka jej očami... A čo spravila Chris? Začala panikáriť. Ale nakoniec nejako vysukala zo seba súvislé 3-4 vety.

A po mesiaci? Vyznávam si v triede svoj názor, akoby som to robila odjakživa. Šak čo? Maximálne ma zhodia, či mi náhodou nešibe, alebo si jednoducho pomyslia svoje.

Viete, čoho sa Chris ešte vždy bála? Vystúpiť pred ľudí a proste hovoriť. A viete, čo Chris má na starosti? Skupinku birmovancov, kde vedie prednášky. Na prvom stretku som mala problém súvisle povedať svoje meno. Stále mi vypadávali slová, no po 4 mesiacoch je to už pohoda.

Je ešte mnoho vecí, ktorých sa bojím. Strašidlo pod posteľou, strašidlá v tme... Dobre, dobre. Strašidlo sa mi pod posteľ nemá ako dostať, lebo tam je iba tenulinká škára...

Kde som to skončila? Hej. Je mnoho vecí, ktorých sa bojím, no postupne sa toho snažím zbavovať. Síce je pravda, že bez strachu úplne nebudem, no nechcem sa báť bežných vecí, ako je vyjadrenie si svojho názoru.

Nechcem byť otrokom strachu, ktorý ma zväzuje a prekáža mi v konaní veľkých vecí. Tento blog by možno nikdy nevznikol, keby sa bojím výjsť doslova s kožou na trh. Vždy som sa bála kritiky, no teraz mi je to už jedno. Keď mojími článkami pomôžem len jednému človeku, tak mi to stojí zato.

Poďme spolu prekonať strach. Prestaňme byť otrokmi strachu. Poďme konať veľké veci. Poďme spolu zmeniť svet.

Ideš do toho so mnou?
 

Tieň za oknom

15. října 2017 v 10:42 | Christine |  Téma týždňa
Čo ťa napadlo ako prvé, keď si zbadal/a tento nadpis? Prebleskli ti pred očami staré spomienky z detstva, kde každý jeden tieň nabral tvar toho najhoršieho strašiaka? Tiež som si na to spomenula. No, keď som sa nad tým zamyslela, videla som v tom niečo viac.

Tieň za oknom nemusí byť len ten reálny strašidelný tieň z detstva. Môžu to byť události a traumy z minulosti. Teda, aspoň ja to tak vnímam. A chcem sa o túto myšlienku podeliť aj s vami. Nechcem, aby ste všetko vnímali len povrchovo a nevideli v tom niečo viac.

Priznávam sa, že aj ja, keď som bola malá, videla som za oknom všetko možné. A hlavne v noci. Moja posteľ bola hneď oproti oknu, takže som mala príjemný pohľad pred seba. Vždy som si predstavovala, že tie hrôzostrašné konáre sú v skutočnosti ruky nejakej čarodejnice...

Občas mávam aj teraz strach pozrieť sa v noci von oknom. Len si predstavte, že sa pozeráte von oknom a zrazu sa pred vami objaví tvár... Fuj.

No, môj druhý pohľad na túto tému je taký, že okno je náš život a tiene za ním sú naše traumy, trapasy, strach... Určite má každý z vás nejakú fóbiu, traumu z detstva, trápenie, problémy... To všetko sú tie tiene za oknom. To všetko je to, čo musíme prekonať.

Čo ste vždy spravili ako malí, keď ste zbadali tiene za oknom? Zastreli závesy? Hej, na chvíľku to pomohlo. No priznajte sa, koľkokrát ste aj napriek závesom videli tie tiene?

Záves tu predstavuje našu chvíľkovú radosť. Náš chvíľkový únik od reality. Ale čo vyriešite tým, že svoje problémy, trápenia a neviem čo všetko budete len odkladať? Takto vás budú trápiť dlhé roky. Poznám to na sebe.

A čo napokon pomohlo k tomu, aby ste v noci vnímali okno ako normálne okno a tiene ako obyčajné tiene stromov? Jasné. Vek, čas, poznanie... Preto, skúste dať svojím problémom čas. Premyslite si riešenia tých vecí.

Potom, som si istá, že aspoň časť z nich zmizne. Jasné, je to ťažké, ale nie nemožné.

Vôľa žiť

4. října 2017 v 21:55 | Christine |  Téma týždňa
Vôľa žiť. Zaujímavá téma. Neplánujem tu teraz nejak vypisovať svoj dychberúci príbeh, kde som stratila vôľu žiť a chuť zabiť sa (nie, že by som to niekedy plánovala). Vážim si svoj život a ublížiť si, či pokúsiť sa spáchať samovraždu? Hah, pre mňa nemožné. Ako by povedala profesorka konzervy, som taký Angsthase...
Ako som písala v odseku vyššie, nejdem si vymýšľať dychberúci príbeh mňa, keďže žiaden nemám. A prečo by som vás mala klamať?
Vôľa žiť. Keď tak raz za čas zapnem správy a vidím ľudí, ktorí spáchali samovraždu, nechápem ich. Ako mohli stratiť vôľu žiť? Veď je toľko vecí, pre ktoré sa oplatí žiť. Teda, aspoň pre mňa. No, myslím si, že pekné veci a dôvody, prečo žiť sa hľadajú ľahko. Teda, pre niekoho. Možno pre samovrahov naozaj neexistovala iná možnosť.
Pre mňa ako dôvod žitia je už len to, že som sa narodila. Prečo by som si mala brať niečo, čo som dostala? Prečo by som sa mala zbavovať práve tejto veci?
Veľa ľudí si svoj život neváži. Znehodnocujú ho drogami, alkoholom, cigaretami a inými závisostiami. Niektorí to robia preto, aby boli "cool". No, podľa môjho názoru tento typ ľudí "iba" stratil vôľu žiť. Možno nie úplne, ale postupne sa vytratí.
Hej, zopárkrát sa vôľa žiť na chvíľku vyparí každému. Možno v tom momente, keď sa máte učiť 30 strán na písomku? Vtedy by ste fakt radšej umreli, ako tlačili do hlavy 30 A4-kových papierov. Hej, viem o čom píšem. Gympel vie prekvapiť. Hlavne bilingvál.
No, prečo strácajú vôľu žiť mamičky s deťmi? Pre neposlušné správanie ich ratolestí? Alebo pre tie výdaje, ktoré rodičovstvo obnáša? Alebo ich opustil otec dieťaťa? To stále však nie je dôvod prestať žiť! Len sa pozrite na svojho potomka! Pozrite mu do očí a vžite sa do neho!
A mladí ľudia? Prečo páchajú koľkokrát osemnásťroční ľudia samovraždy? Opustil/a ich frajer/ka? Veď to stále ešte nie je dôvod na to, aby si si vzal/a život! Veď takých ešte bude!
Je pravda, že zopárkrát aj ja vytratím vôľu žiť. Poznáte to. Je víkend, slniečko svieti... No dobre, možno teraz v októbri moc svietiť nebude, ale predstavte si to. Všade počuť krik detí... A vy? Vy sa musíte učiť... Bleh...
Moju vôľu žiť vytrácam častokrát na geografii a angline. Ako, anglina je super aj všetko, len mi ide ťažko do hlavy. A moja komunikácia? Hah! Nula bodov... A ja si ju chcem dať ako maturitný predmet... (cháp to tak, že na našej škole, resp. v našej bilingválnej triede, nie je maturita z angliny povinná. Deutsch ist wichtig!)
Niekde tu by som to možno ukončila. Život je naozaj dôležitý. Váž si ho ako dar, ktorý si dostal/a. A zadarmo! Nestrácaj vôľu žiť len preto, že si myslíš, že je situácia neriešiteľná. Ver mi, vždy sa nájde riešenie!
Do skorého videnia!
Christine.
 


Temné dni minulosti

28. září 2017 v 5:52 | Christine |  Téma týždňa
Temné dni minulosti. Dobrá téma, na ktorú sa musím zamýšľať. A to veľa. Nechcem tu nejak opisovať históriu, keďže by tam bolo veľa nezrovnalostí. Som historicky nezdatný človek. Možno by som mohla opísať svoje temné dni minulosti.
Hneď na začiatok by som možno mala pripomenúť, že nie som ničím zaujímavý človek. Moja minulosť nie je nejak extra temná. Možno aj preto, že som si toho neodžila nejak extra veľa. Za svoje temné dni považujem tie, za ktoré sa hanbím. Heh, taká poznámka trochu mimo, ale to je fuk.
Nedávno som našla svoj starý blog. Verte mi, časy, cez ktoré som to písala museli byť fakt temné. Moje staré ja neovládalo ani len základy gramatiky. Čiže to bolo skôr lúštenie hlavolamov, ako čítanie. Niečo ako my/mi, ty/ti a vybrané slová mi nič nevravelo. Hej, hej, teraz som sa to už naučila. Môžte mi zatlieskať.
No, mám možno i temnejšie dni, než sú tieto. Veľmi často som trpela depresiami. Hej, hej, možno si vravíte, že som nejaké malé decko, ktoré nevie definíciu slova depresia, ale verte mi, že to viem. Dosť sa zaujímam o psychiku človeka a o jej poruchy. Takže áno, mávala som depresie.
Občas som ani nevedela prečo. Proste bol krásny letný deň, slniečko svietilo, vtáčiky spievali, na lúke rástli kvetinky a čo sa nestalo? Zrazu bum! Depresia na teba! (Dobre, zrovna takto nejak to nevyzeralo, ale bolo to niečo podobné). Veľmi často som musela hľadať motiváciu už len k tomu, aby som sa ráno zobudila a naraňajkovala sa.
Takto to bolo možno rok, dva. Niekedy som fakt mala chuť sa podrezať, alebo niečo podobné, no ja, večný strachom posadnutý človek som sa bála. Hej, nezačala som sa napríklad rezať len kvôli svojmu strachu. Heh, je sranda to priznať. Niekedy sa fakt neznášam za to, že som pokakaná pozrieť si čo i len nejaký horor. No občas som za svoj strach rada.
Koniec minulého roka a prvá polovica tohto roka sa stala akokeby pre mňa prelomom. Začala som stretávať určitých ľudí, ktorí ma povzbudzovali v tom, aby som robila to, čo ma baví. A tak som sa znovu ocitla tu. Na blogu. Hľadám odhodlanie napísať niečo do školského časopisu alebo na školský blog, ale zatiaľ som odvahu nenašla. Jediná výhoda je asi tá, že to má na starosti náš triedny...
No späť k môjmu prelomu. Keď som sa fakt cítila na dne, našla som niečo, čo mi pomohlo. Nie, drogy, alkohol, cigarety či žiletka alebo nôž to neboli. Začala som viac chodiť do okruhu tých ľudí, ktorí mi pomohli. A bolo to fakt super! No a to, ako mi pomohli by som možno napísala niekedy nabudúce. Zatiaľ sa necítim na to, aby som vám odhalila pomerne veľkú časť svojho života.
Tak, moje temné dni neboli nejak extra, keďže ako vravím vyššie, nemám odžitých 300 rokov, takže som nezažila napríklad život v období druhej svetovej, alebo ja neviem, nejaké zemetrasenie, hurikán, tsunami... Žijem na Slovensku. Tu sa také niečo nedeje. Aj keď, náš parlament robí niečo také, ako som spomínala hore, takže za tsunami alebo hurikánom nemusím cestovať nejak extra ďaleko.
Do skorého videnia!
Christine

Motivácia

19. září 2017 v 16:56 | Christine |  Téma týždňa
Hľadanie motivácie.

Niekedy tá najťažšia vec v živote. Hľadali ste niekedy už motiváciu? Že nie? Došla sama? Tak to ste asi ten najšťastnejší človek na svete. Alebo ste motiváciu nepotrebovali? Tak to klobúk dolu. Pokiaľ k vám chodí táto zázračná vec ako ľudia na rohlíky, tak sa máte parádne.

Ale sú tu aj tí "menej šťastlivejší", ktorí hľadajú motiváciu denno denne. Neviem ako vy, ale ja koľkokrát musím hľadať tento zázrak aj cestou do školy. Načo vstávam o 5:00 ráno, keď sa v tej škole aj tak nudím? Mávam veľa ráz pocit, že mi škola vôbec nič nedáva.

Viete, koľko motivácie ma stojí tento článok? Dobre, dobre, možno ho píšem preto, že sa nudím a mám momentálne hlavu plnú nápadov, ale aj tak ma to niečo stojí. Možno zabitý čas. V podstate som mohla robiť kľudne niečo iné. Och, znie to ako výčitky. Určite to samozrejme tak neberte.

Poznáte ten pocit, keď máte nejaký referát, projekt, prezentáciu... no, to je jedno čo všetko. A máte naň čas napríklad celý mesiac a pol? Tak a teraz ruku na srdce. Kedy skutočne robíte ten referát? Deň či dva pred odovzdaním? To je dnes už normálka. I ja som to tak robila.

Dala som si však záväzok na tento rok (dávam si ho každý rok, no nikdy nefunguje), že sa budem fakt učiť a nebudem všetko nechávať len tak na poslednú chvíľu. A ako som na tom po asi dvoch týždňoch? Unavene, mŕtvo, deprimovane, unevene a ešte raz unavene.

Moja motivácia k učeniu sa nejako moc rýchlo vytráca. Aj teraz by som sa v podstate mala učiť. Keď mne sa tak nechce... Najradšej by som si ľahla do postele a spala aspoň týždeň. No myslím, že by som si fakt mala dať nejakú malú odmenu za to učenie.

Že tu zrovna ja kážem o motivácii, však? No verím, že ju máme určite každý. Len treba viac hľadať. Možno vám postačí ako motivácia to, že keď sa naučíte všetko, čo máte, dáte si za odmenu ja neviem, surfovanie po internete. Pre mňa je momentálne odmenou písanie a čítanie.

No všetci nie sme rovnakí, tak naozaj netuším, v čom hľadáte motiváciu práve vy. Možno vás motivuje príroda okolo, možno výhľad z okna, možno jedlo, nejaká maškrta za odmenu. Snažme sa naozaj túto zázračnú vec hľadať kdekoľvek, kde sa dá. Dokonca aj v maličkostiach.

Do skorého videnia!

Christine

A prečo vlastne nie?

17. září 2017 v 23:13 | Christine |  Téma týždňa
Prečo vlastne nie?

Touto otázkou sa viac-menej riadí celý môj život. Možno preto veľmi ťažko dokážem povedať nie. Veď skúste odmietnuť žiadosť o pomoc alebo príležitosť stráviť s niekym čas. Možno práve pre toto som sa ocitla na nemeckom bilingválnom. Veď prečo nie?

Podľa môjho skromného názoru by si túto otázku mal jedného dňa položiť každý. Prečo neskúsiť niečo šialené, keď máš tú možnosť? Prečo neskočiť z lietadla s padákom, keď môžeš? Kvôli strachu? Tohto nášho najväčšieho nepriateľa by sme sa mali naučiť poraziť.

Zamyslime sa trošku. Možno ste nedostali možnosť skočiť si z lietadla, no určite ste aspoň raz dostali ponuku na to, aby ste spravili niečo šialené. Prijali ste ju? Nie? Prečo? Prečo ste odmietli? Málo času? Strach? Milión výhovoriek prečo nie? Položili ste si v tom čase otázku "a prečo vlastne nie"?

Kedysi som mala rovnako veľa výhovoriek. Keď ma niekam volali, proste som si vymyslela veci, ktoré som "musela" spraviť len preto, že sa mi nechcelo. No pred nedávnom som sa naučila položiť si vždy otázku, ktorá je témou tohto týždňa.

Zrovna pred hodinou som sa tiež spýtala tú otázku. Napadlo ma, že by som znovu mohla písať blog. Zrovna dnes sme sa o tom s kamarátom rozprávali. Vlastne to bola debata o jednom teste budúcich povolaní. Jednou z mojich výsledkov bola žurnalistika.

Tak som si len tak ležala v posteli, čumela do stropu a zistila, že sa vlastne nudím a mám chuť odovzdať možno niekomu niečo. Prvá voľba padla na blog. Prečo nie, však? Samozrejme obavy a pesimistické myšlienky sa objavili v rýchlosti svetla. A nebolo ich veru málo.

Čo ak budem písať blbosti, ktoré nikoho nebudú zaujímať? Čo ak píšem zle? Čo ak dostanem len kritiku, ktorá mi znechutí moje blogovanie? Čo ak nedostanem žiadnu odozvu? Čo ak to nikto nebude čítať? Čo ak nikto ani len neklikne na môj blog? Čo ak...? Čo ak...? Čo ak...?

Viete čo? Rozhodla som sa, že mi to je vlastne jedno. Píšem viac-menej pre seba a preto, že ma to baví. Zle píšem? To som si stihla všimnúť už skôr. Kritika je dobrá. Teda, tá konštruktívna, ktorá mi niečo dá. Žiadna odozva? Nevadí! Ono to raz príde! Nikto to nečíta? Nevadí! Aj to raz príde! A možno jedného dňa aj niekto klikne na meno tohto blogu.

Ešte jeden taký príklad. Predstavte si, že ste milionár. Predstavte si to. Krásne, však? Predstavte si, že si môžete kúpiť čokoľvek, čo si zmyslíte. A teraz zrazu za vami príde kamarát alebo niekto z rodiny, že nemá kde bývať, alebo že nemá na stravu, alebo podobne. Pomohli by ste mu?

Skúste v takej situácii povedať nie. Verte mi, nejde to. Nie že by som bola milionár a zažila presne túto situáciu. No verte mi, že pomoc aj s čo i len maličkosťou niekoho poteší. Tebe to možno zoberie kúsok z času, no nestojí ti to za ten dobrý pocit, že ste niekomu pomohli?

Chcela by som vám týmto povedať, že si naozaj predtým, než niečo odmietnete položte otázku "A prečo vlastne nie?" Možno to, že niečo prijmete, čo ste chceli odmietnuť vám zlepší deň. Možno vám to zmení život. Kto vie? No to nezistíte tým, že budete teraz rad za radom odmietať. Robte bláznivé veci!

Do skorého videnia!

Christine.

Kam dál