Září 2017

Temné dni minulosti

28. září 2017 v 5:52 | Christine |  Téma týždňa
Temné dni minulosti. Dobrá téma, na ktorú sa musím zamýšľať. A to veľa. Nechcem tu nejak opisovať históriu, keďže by tam bolo veľa nezrovnalostí. Som historicky nezdatný človek. Možno by som mohla opísať svoje temné dni minulosti.
Hneď na začiatok by som možno mala pripomenúť, že nie som ničím zaujímavý človek. Moja minulosť nie je nejak extra temná. Možno aj preto, že som si toho neodžila nejak extra veľa. Za svoje temné dni považujem tie, za ktoré sa hanbím. Heh, taká poznámka trochu mimo, ale to je fuk.
Nedávno som našla svoj starý blog. Verte mi, časy, cez ktoré som to písala museli byť fakt temné. Moje staré ja neovládalo ani len základy gramatiky. Čiže to bolo skôr lúštenie hlavolamov, ako čítanie. Niečo ako my/mi, ty/ti a vybrané slová mi nič nevravelo. Hej, hej, teraz som sa to už naučila. Môžte mi zatlieskať.
No, mám možno i temnejšie dni, než sú tieto. Veľmi často som trpela depresiami. Hej, hej, možno si vravíte, že som nejaké malé decko, ktoré nevie definíciu slova depresia, ale verte mi, že to viem. Dosť sa zaujímam o psychiku človeka a o jej poruchy. Takže áno, mávala som depresie.
Občas som ani nevedela prečo. Proste bol krásny letný deň, slniečko svietilo, vtáčiky spievali, na lúke rástli kvetinky a čo sa nestalo? Zrazu bum! Depresia na teba! (Dobre, zrovna takto nejak to nevyzeralo, ale bolo to niečo podobné). Veľmi často som musela hľadať motiváciu už len k tomu, aby som sa ráno zobudila a naraňajkovala sa.
Takto to bolo možno rok, dva. Niekedy som fakt mala chuť sa podrezať, alebo niečo podobné, no ja, večný strachom posadnutý človek som sa bála. Hej, nezačala som sa napríklad rezať len kvôli svojmu strachu. Heh, je sranda to priznať. Niekedy sa fakt neznášam za to, že som pokakaná pozrieť si čo i len nejaký horor. No občas som za svoj strach rada.
Koniec minulého roka a prvá polovica tohto roka sa stala akokeby pre mňa prelomom. Začala som stretávať určitých ľudí, ktorí ma povzbudzovali v tom, aby som robila to, čo ma baví. A tak som sa znovu ocitla tu. Na blogu. Hľadám odhodlanie napísať niečo do školského časopisu alebo na školský blog, ale zatiaľ som odvahu nenašla. Jediná výhoda je asi tá, že to má na starosti náš triedny...
No späť k môjmu prelomu. Keď som sa fakt cítila na dne, našla som niečo, čo mi pomohlo. Nie, drogy, alkohol, cigarety či žiletka alebo nôž to neboli. Začala som viac chodiť do okruhu tých ľudí, ktorí mi pomohli. A bolo to fakt super! No a to, ako mi pomohli by som možno napísala niekedy nabudúce. Zatiaľ sa necítim na to, aby som vám odhalila pomerne veľkú časť svojho života.
Tak, moje temné dni neboli nejak extra, keďže ako vravím vyššie, nemám odžitých 300 rokov, takže som nezažila napríklad život v období druhej svetovej, alebo ja neviem, nejaké zemetrasenie, hurikán, tsunami... Žijem na Slovensku. Tu sa také niečo nedeje. Aj keď, náš parlament robí niečo také, ako som spomínala hore, takže za tsunami alebo hurikánom nemusím cestovať nejak extra ďaleko.
Do skorého videnia!
Christine

Motivácia

19. září 2017 v 16:56 | Christine |  Téma týždňa
Hľadanie motivácie.

Niekedy tá najťažšia vec v živote. Hľadali ste niekedy už motiváciu? Že nie? Došla sama? Tak to ste asi ten najšťastnejší človek na svete. Alebo ste motiváciu nepotrebovali? Tak to klobúk dolu. Pokiaľ k vám chodí táto zázračná vec ako ľudia na rohlíky, tak sa máte parádne.

Ale sú tu aj tí "menej šťastlivejší", ktorí hľadajú motiváciu denno denne. Neviem ako vy, ale ja koľkokrát musím hľadať tento zázrak aj cestou do školy. Načo vstávam o 5:00 ráno, keď sa v tej škole aj tak nudím? Mávam veľa ráz pocit, že mi škola vôbec nič nedáva.

Viete, koľko motivácie ma stojí tento článok? Dobre, dobre, možno ho píšem preto, že sa nudím a mám momentálne hlavu plnú nápadov, ale aj tak ma to niečo stojí. Možno zabitý čas. V podstate som mohla robiť kľudne niečo iné. Och, znie to ako výčitky. Určite to samozrejme tak neberte.

Poznáte ten pocit, keď máte nejaký referát, projekt, prezentáciu... no, to je jedno čo všetko. A máte naň čas napríklad celý mesiac a pol? Tak a teraz ruku na srdce. Kedy skutočne robíte ten referát? Deň či dva pred odovzdaním? To je dnes už normálka. I ja som to tak robila.

Dala som si však záväzok na tento rok (dávam si ho každý rok, no nikdy nefunguje), že sa budem fakt učiť a nebudem všetko nechávať len tak na poslednú chvíľu. A ako som na tom po asi dvoch týždňoch? Unavene, mŕtvo, deprimovane, unevene a ešte raz unavene.

Moja motivácia k učeniu sa nejako moc rýchlo vytráca. Aj teraz by som sa v podstate mala učiť. Keď mne sa tak nechce... Najradšej by som si ľahla do postele a spala aspoň týždeň. No myslím, že by som si fakt mala dať nejakú malú odmenu za to učenie.

Že tu zrovna ja kážem o motivácii, však? No verím, že ju máme určite každý. Len treba viac hľadať. Možno vám postačí ako motivácia to, že keď sa naučíte všetko, čo máte, dáte si za odmenu ja neviem, surfovanie po internete. Pre mňa je momentálne odmenou písanie a čítanie.

No všetci nie sme rovnakí, tak naozaj netuším, v čom hľadáte motiváciu práve vy. Možno vás motivuje príroda okolo, možno výhľad z okna, možno jedlo, nejaká maškrta za odmenu. Snažme sa naozaj túto zázračnú vec hľadať kdekoľvek, kde sa dá. Dokonca aj v maličkostiach.

Do skorého videnia!

Christine

A prečo vlastne nie?

17. září 2017 v 23:13 | Christine |  Téma týždňa
Prečo vlastne nie?

Touto otázkou sa viac-menej riadí celý môj život. Možno preto veľmi ťažko dokážem povedať nie. Veď skúste odmietnuť žiadosť o pomoc alebo príležitosť stráviť s niekym čas. Možno práve pre toto som sa ocitla na nemeckom bilingválnom. Veď prečo nie?

Podľa môjho skromného názoru by si túto otázku mal jedného dňa položiť každý. Prečo neskúsiť niečo šialené, keď máš tú možnosť? Prečo neskočiť z lietadla s padákom, keď môžeš? Kvôli strachu? Tohto nášho najväčšieho nepriateľa by sme sa mali naučiť poraziť.

Zamyslime sa trošku. Možno ste nedostali možnosť skočiť si z lietadla, no určite ste aspoň raz dostali ponuku na to, aby ste spravili niečo šialené. Prijali ste ju? Nie? Prečo? Prečo ste odmietli? Málo času? Strach? Milión výhovoriek prečo nie? Položili ste si v tom čase otázku "a prečo vlastne nie"?

Kedysi som mala rovnako veľa výhovoriek. Keď ma niekam volali, proste som si vymyslela veci, ktoré som "musela" spraviť len preto, že sa mi nechcelo. No pred nedávnom som sa naučila položiť si vždy otázku, ktorá je témou tohto týždňa.

Zrovna pred hodinou som sa tiež spýtala tú otázku. Napadlo ma, že by som znovu mohla písať blog. Zrovna dnes sme sa o tom s kamarátom rozprávali. Vlastne to bola debata o jednom teste budúcich povolaní. Jednou z mojich výsledkov bola žurnalistika.

Tak som si len tak ležala v posteli, čumela do stropu a zistila, že sa vlastne nudím a mám chuť odovzdať možno niekomu niečo. Prvá voľba padla na blog. Prečo nie, však? Samozrejme obavy a pesimistické myšlienky sa objavili v rýchlosti svetla. A nebolo ich veru málo.

Čo ak budem písať blbosti, ktoré nikoho nebudú zaujímať? Čo ak píšem zle? Čo ak dostanem len kritiku, ktorá mi znechutí moje blogovanie? Čo ak nedostanem žiadnu odozvu? Čo ak to nikto nebude čítať? Čo ak nikto ani len neklikne na môj blog? Čo ak...? Čo ak...? Čo ak...?

Viete čo? Rozhodla som sa, že mi to je vlastne jedno. Píšem viac-menej pre seba a preto, že ma to baví. Zle píšem? To som si stihla všimnúť už skôr. Kritika je dobrá. Teda, tá konštruktívna, ktorá mi niečo dá. Žiadna odozva? Nevadí! Ono to raz príde! Nikto to nečíta? Nevadí! Aj to raz príde! A možno jedného dňa aj niekto klikne na meno tohto blogu.

Ešte jeden taký príklad. Predstavte si, že ste milionár. Predstavte si to. Krásne, však? Predstavte si, že si môžete kúpiť čokoľvek, čo si zmyslíte. A teraz zrazu za vami príde kamarát alebo niekto z rodiny, že nemá kde bývať, alebo že nemá na stravu, alebo podobne. Pomohli by ste mu?

Skúste v takej situácii povedať nie. Verte mi, nejde to. Nie že by som bola milionár a zažila presne túto situáciu. No verte mi, že pomoc aj s čo i len maličkosťou niekoho poteší. Tebe to možno zoberie kúsok z času, no nestojí ti to za ten dobrý pocit, že ste niekomu pomohli?

Chcela by som vám týmto povedať, že si naozaj predtým, než niečo odmietnete položte otázku "A prečo vlastne nie?" Možno to, že niečo prijmete, čo ste chceli odmietnuť vám zlepší deň. Možno vám to zmení život. Kto vie? No to nezistíte tým, že budete teraz rad za radom odmietať. Robte bláznivé veci!

Do skorého videnia!

Christine.