Říjen 2017

Tieň za oknom

15. října 2017 v 10:42 | Christine |  Téma týždňa
Čo ťa napadlo ako prvé, keď si zbadal/a tento nadpis? Prebleskli ti pred očami staré spomienky z detstva, kde každý jeden tieň nabral tvar toho najhoršieho strašiaka? Tiež som si na to spomenula. No, keď som sa nad tým zamyslela, videla som v tom niečo viac.

Tieň za oknom nemusí byť len ten reálny strašidelný tieň z detstva. Môžu to byť události a traumy z minulosti. Teda, aspoň ja to tak vnímam. A chcem sa o túto myšlienku podeliť aj s vami. Nechcem, aby ste všetko vnímali len povrchovo a nevideli v tom niečo viac.

Priznávam sa, že aj ja, keď som bola malá, videla som za oknom všetko možné. A hlavne v noci. Moja posteľ bola hneď oproti oknu, takže som mala príjemný pohľad pred seba. Vždy som si predstavovala, že tie hrôzostrašné konáre sú v skutočnosti ruky nejakej čarodejnice...

Občas mávam aj teraz strach pozrieť sa v noci von oknom. Len si predstavte, že sa pozeráte von oknom a zrazu sa pred vami objaví tvár... Fuj.

No, môj druhý pohľad na túto tému je taký, že okno je náš život a tiene za ním sú naše traumy, trapasy, strach... Určite má každý z vás nejakú fóbiu, traumu z detstva, trápenie, problémy... To všetko sú tie tiene za oknom. To všetko je to, čo musíme prekonať.

Čo ste vždy spravili ako malí, keď ste zbadali tiene za oknom? Zastreli závesy? Hej, na chvíľku to pomohlo. No priznajte sa, koľkokrát ste aj napriek závesom videli tie tiene?

Záves tu predstavuje našu chvíľkovú radosť. Náš chvíľkový únik od reality. Ale čo vyriešite tým, že svoje problémy, trápenia a neviem čo všetko budete len odkladať? Takto vás budú trápiť dlhé roky. Poznám to na sebe.

A čo napokon pomohlo k tomu, aby ste v noci vnímali okno ako normálne okno a tiene ako obyčajné tiene stromov? Jasné. Vek, čas, poznanie... Preto, skúste dať svojím problémom čas. Premyslite si riešenia tých vecí.

Potom, som si istá, že aspoň časť z nich zmizne. Jasné, je to ťažké, ale nie nemožné.

Vôľa žiť

4. října 2017 v 21:55 | Christine |  Téma týždňa
Vôľa žiť. Zaujímavá téma. Neplánujem tu teraz nejak vypisovať svoj dychberúci príbeh, kde som stratila vôľu žiť a chuť zabiť sa (nie, že by som to niekedy plánovala). Vážim si svoj život a ublížiť si, či pokúsiť sa spáchať samovraždu? Hah, pre mňa nemožné. Ako by povedala profesorka konzervy, som taký Angsthase...
Ako som písala v odseku vyššie, nejdem si vymýšľať dychberúci príbeh mňa, keďže žiaden nemám. A prečo by som vás mala klamať?
Vôľa žiť. Keď tak raz za čas zapnem správy a vidím ľudí, ktorí spáchali samovraždu, nechápem ich. Ako mohli stratiť vôľu žiť? Veď je toľko vecí, pre ktoré sa oplatí žiť. Teda, aspoň pre mňa. No, myslím si, že pekné veci a dôvody, prečo žiť sa hľadajú ľahko. Teda, pre niekoho. Možno pre samovrahov naozaj neexistovala iná možnosť.
Pre mňa ako dôvod žitia je už len to, že som sa narodila. Prečo by som si mala brať niečo, čo som dostala? Prečo by som sa mala zbavovať práve tejto veci?
Veľa ľudí si svoj život neváži. Znehodnocujú ho drogami, alkoholom, cigaretami a inými závisostiami. Niektorí to robia preto, aby boli "cool". No, podľa môjho názoru tento typ ľudí "iba" stratil vôľu žiť. Možno nie úplne, ale postupne sa vytratí.
Hej, zopárkrát sa vôľa žiť na chvíľku vyparí každému. Možno v tom momente, keď sa máte učiť 30 strán na písomku? Vtedy by ste fakt radšej umreli, ako tlačili do hlavy 30 A4-kových papierov. Hej, viem o čom píšem. Gympel vie prekvapiť. Hlavne bilingvál.
No, prečo strácajú vôľu žiť mamičky s deťmi? Pre neposlušné správanie ich ratolestí? Alebo pre tie výdaje, ktoré rodičovstvo obnáša? Alebo ich opustil otec dieťaťa? To stále však nie je dôvod prestať žiť! Len sa pozrite na svojho potomka! Pozrite mu do očí a vžite sa do neho!
A mladí ľudia? Prečo páchajú koľkokrát osemnásťroční ľudia samovraždy? Opustil/a ich frajer/ka? Veď to stále ešte nie je dôvod na to, aby si si vzal/a život! Veď takých ešte bude!
Je pravda, že zopárkrát aj ja vytratím vôľu žiť. Poznáte to. Je víkend, slniečko svieti... No dobre, možno teraz v októbri moc svietiť nebude, ale predstavte si to. Všade počuť krik detí... A vy? Vy sa musíte učiť... Bleh...
Moju vôľu žiť vytrácam častokrát na geografii a angline. Ako, anglina je super aj všetko, len mi ide ťažko do hlavy. A moja komunikácia? Hah! Nula bodov... A ja si ju chcem dať ako maturitný predmet... (cháp to tak, že na našej škole, resp. v našej bilingválnej triede, nie je maturita z angliny povinná. Deutsch ist wichtig!)
Niekde tu by som to možno ukončila. Život je naozaj dôležitý. Váž si ho ako dar, ktorý si dostal/a. A zadarmo! Nestrácaj vôľu žiť len preto, že si myslíš, že je situácia neriešiteľná. Ver mi, vždy sa nájde riešenie!
Do skorého videnia!
Christine.