Leden 2018

Čoho sa bojíš?

22. ledna 2018 v 19:09 | Christine |  Téma týždňa
Jednoduchá otázka, jednoduchá odpoveď. Bojím sa všetkého. Áno, som taký malý bojko. Alebo, ako by povedala profesorka konverzácie, Angsthase. Moje fóbie z detstva by ste nespísali ani na nejaký zvitok, ktorý by meral 40 metrov. Teraz mám možno strachov menej, no stále je ich veľa.

Je však správne mať toľko strachov a báť sa prakticky aj svojho tieňa?

Moja odpoveď je, že nie. Nemali by sme sa báť. Strach nás len obmedzuje v konaní veľkých vecí. Keby sa Newton bál, bol by teraz toľkými fyzikmi uznávaný? Možno nie. Lebo kvôli strachu by zostal mlčať a my by sme mali z jeho objavov veľké nič.

Viete si predstaviť svet bez bežných vecí, ako je žiarovka? Alebo ja neviem, chladnička? Čo by sa stalo, keby ich vynálezcovia zo strachu mlčia a svoj veľký objav hodia do šuflíka a tam ho schovajú? Čím by sme dnes svietili? Kam by sme dávali jedlo, aby sa nepokazilo?

Možno, ak by som ja mala ešte väčší strach, tento článok by nakoniec skončil v rozpísaných a nikdy nepublikovaný, ako mnoho iných.

Uvedomujeme si, že strachom zakopávame svoje talenty niekam hlboko do zeme? Pretože sa ich bojíme rozvíjať? A čoho sa vlastne bojíme? Že budeme zosmiešnení? Že nebudeme hneď dokonalí? Každý musí predsa niekde začať, nie?

Každý máme v sebe ukrytý potenciál. Ale ak sa ho bojíme objaviť, zostane navždy hlboko v nás. Čo ak máš potenciál zachrániť svet pred rakovinou? Ale kvôli strachu nič nezachrániš, lebo si povieš, že to je blbosť a aj tak sa len strápniš.

Mojim strachom bolo odjakživa vyznanie svojho názoru pred veľa ľuďmi. Bála som sa presadiť si svoje dokonca v nejakej partii, kde bolo najviac 5 ľudí. A čo triedny profesor nespravil pred Vianocami na besiedke? Spýtal sa Chris na hodnotenie prvého polroka jej očami... A čo spravila Chris? Začala panikáriť. Ale nakoniec nejako vysukala zo seba súvislé 3-4 vety.

A po mesiaci? Vyznávam si v triede svoj názor, akoby som to robila odjakživa. Šak čo? Maximálne ma zhodia, či mi náhodou nešibe, alebo si jednoducho pomyslia svoje.

Viete, čoho sa Chris ešte vždy bála? Vystúpiť pred ľudí a proste hovoriť. A viete, čo Chris má na starosti? Skupinku birmovancov, kde vedie prednášky. Na prvom stretku som mala problém súvisle povedať svoje meno. Stále mi vypadávali slová, no po 4 mesiacoch je to už pohoda.

Je ešte mnoho vecí, ktorých sa bojím. Strašidlo pod posteľou, strašidlá v tme... Dobre, dobre. Strašidlo sa mi pod posteľ nemá ako dostať, lebo tam je iba tenulinká škára...

Kde som to skončila? Hej. Je mnoho vecí, ktorých sa bojím, no postupne sa toho snažím zbavovať. Síce je pravda, že bez strachu úplne nebudem, no nechcem sa báť bežných vecí, ako je vyjadrenie si svojho názoru.

Nechcem byť otrokom strachu, ktorý ma zväzuje a prekáža mi v konaní veľkých vecí. Tento blog by možno nikdy nevznikol, keby sa bojím výjsť doslova s kožou na trh. Vždy som sa bála kritiky, no teraz mi je to už jedno. Keď mojími článkami pomôžem len jednému človeku, tak mi to stojí zato.

Poďme spolu prekonať strach. Prestaňme byť otrokmi strachu. Poďme konať veľké veci. Poďme spolu zmeniť svet.

Ideš do toho so mnou?